DARČEK

            V tú jar som mala desať rokov, no narodeniny sme v našom dome veľmi neoslavovali. Niekedy mama zastrčila do zmrzliny zopár sviečok a všetci sme spievali Happy Birthday. Mama a otec nám občas dali nejaké darčeky – komiks alebo topánky či balíček spodnej bielizne – no takmer rovnako často na naše narodeniny úplne zabudli.
            Takže som bola prekvapená, keď ma v deň mojich desiatych narodenín otec odviedol na zadnú verandu a opýtal sa ma, čo by som si zo všetkého najviac priala. „Je to špeciálna príležitosť, prechádzaš na dvojciferné číslo,“ povedal. „Rastieš rýchlo, kamzíča. Čo nevidieť sa osamostatníš, a ak je niečo, čo môžem urobiť pre teba teraz, skôr, ako odídeš, chcem to urobiť.“
            Vedela som, že otec nemá na mysli kúpu nejakého extravagantného darčeka, ako je poník či domček pre bábiky. Pýtal sa, čo môže urobiť teraz, aby posledné roky môjho detstva boli také, aké ich chcem mať. Bola len jedna vec, ktorú som si naozaj priala – niečo, o čom som vedela, že by to zmenilo život nás všetkých, no bála som sa o to požiadať. Už len pomyslenie, že by som to vyslovila nahlas, ma znervózňovalo.
            Otec videl moje váhanie. Čupol si tak, že na mňa vzhliadal. „Čo je to?“ spýtal sa. „Von s tým.“
            „Je to veľké želanie.“
            „Len to povedz, babuľka.“
            „Bojím sa.“
            „Vieš, že ak je to z ľudského hľadiska možné, urobím to pre teba. A ak to nie je možné, zomriem pokúšajúc sa o to.“
            Pozrela som na drobné obláčiky vysoko na modrej arizonskej oblohe. S očami upretými na tie vzdialené mraky som sa nadýchla a povedala: „Myslíš, že by si mohol prestať piť?“
            Otec mlčal. Civel na betónovú dlážku na terase, a keď sa obrátil ku mne, v očiach mal bolestný výraz, ako pes, ktorého niekto kopol. „Musíš sa hrozne hanbiť za svojho otca,“ povedal. „Nie,“ odvetila som rýchlo. „Len si myslím, že mama by bola šťastnejšia. A mali by sme viac peňazí.“
            „Nemusíš to vysvetľovať.“ Otec sotva šepkal. Vstal, vykročil na dvor a sadol si pod pomarančovníky. Išla som za ním a sadla som si vedľa neho. Chcela som ho chytiť za ruku, no skôr ako som sa načiahla, povedal: „Ak ti to neprekáža, zlato, myslím, že by som si rád posedel chvíľu osamote.“

            Ráno mi otec povedal, že niekoľko nasledujúcich dní ostane vo svojej spálni. Chcel, aby sme sa mu my, decká, vyhýbali, ostali celý deň vonku a hrali sa. Prvý deň bolo všetko fajn. Na druhý deň som po príchode zo školy začula vychádzať zo spálne hrozné stony.
            „Ocko?“ zakričala som. Nijaká odpoveď. Otvorila som dvere.
            Otec bol pripútaný k posteli povrazmi a remeňmi. Nevedela som, či to urobil sám alebo mu s tým pomohla mama, no zmietal sa v putách a kričal: „Nie!“ a „Dosť!“ a „Ó, môj Bože!“ Tvár mal sivú a spotenú. Znova som naňho zavolala, no nezdalo sa, že by ma počul. Išla som do kuchyne a naplnila som prázdnu nádobu od pomarančového džúsu vodou. Položila som nádobu k otcovým dverám pre prípad, že by bol smädný. Mama ma uvidela a prikázala mi, nech sa idem von hrať. Odvetila som, že by som chcela pomôcť otcovi. Ona skonštatovala, že nemôžem nič urobiť, no aj tak som ostala pri dverách.
            Abstinenčné príznaky trápili otca niekoľko dní. Súrodenci sa hrali vonku a mama maľovala v ateliéri. Nik nehovoril o tom, čo sa deje. Raz, keď sme sedeli pri večeri, otec vykríkol naozaj príšerne. Pozrela som na mamu, ktorá si miešala polievku, akoby to bol obyčajný večer, a vtedy som stratila trpezlivosť.
            „Urob niečo!“ zaziapala som na ňu. „Musíš nejako pomôcť otcovi!“
            „Jedine váš otec môže pomôcť sám sebe,“ povedala mama. „Iba on vie, ako bojovať so svojimi démonmi.“
            Asi po týždni otcovo delírium ustalo a požiadal nás, aby sme sa s ním prišli porozprávať do spálne. Bol podopretý vankúšom a taký bledý a chudý, akého som ho ešte nevidela. Zobral si nádobu s vodu, ktorú som mu podala. Ruky sa mu tak triasli, že mal problém ju udržať. Keď pil, voda mu stekala po brade.
            O niekoľko dní bol otec schopný chodiť, no nemal chuť do jedla a ruky sa mu ešte triasli. Povedala som mame, že som asi urobila veľkú chybu, keď som od neho žiadala, aby prestal piť. No ona vyhlásila, že človeku sa musí niekedy pohoršiť, predtým, ako sa mu polepší.
            O niekoľko ďalších dní už otec pôsobil takmer normálne, až na to, že bol trochu neistý, či dokonca hanblivý. Stále sa na nás, deti, usmieval, stískal nám plecia, niekedy sa o nás opieral, aby udržal rovnováhu.
            „Som zvedavá, aký život budeme mať teraz,“ povedala som sestre Lori.
            „Rovnaký. Pokúšal sa prestať už predtým, no nikdy nevydržal.“
            „Tentokrát vydrží.“
            „Ako to vieš?“
            „Je to darček pre mňa.“

            Cez leto sa otec zotavoval. Začiatkom jesene už získal väčšinu svojej pôvodnej sily. Raz nás istá pani nazvala úbohými ľudkami. Podala nám kokakolu a sendviče. Povedala som jej, že nie sme úbohí. Až pričasto použila to slovo. „Pravdaže nie ste,“ odvetila žena rýchlo. „Tak som to nemyslela.“ No vedela som, že myslela.
            V tú noc otec zmizol. Čakala som na predných schodoch, až kým nebol čas ísť spať, no ani vtedy sa nevrátil domov.
            O tri dni neskôr sme s Lori začuli ťažké, nerovnomerné kroky. Obrátili sme sa a uvideli sme otca. Potkol sa o konferenčný stolík. Keď sme sa mu pokúšali pomôcť, klial a zaháňal sa na nás päsťou. Chcel vedieť, kde je naša prekliata paskudná matka. A keď sme mu to nepovedali, rozzúril sa tak, že zhodil skrinku a fajnový porcelán porozbíjal po dlážke. Vzal do rúk stoličku a roztrieskal ju o stôl. Ziapal na manželku: „Kde si, ty smradľavá štetka? Kde sa tá kurva schováva?“
            Mamu našiel schúlenú v kúpeľni. Zhodil ju na zem.
            Prešla ma chuť na všetko. Nemohla som uveriť, že po tom všetkom, čo otec podstúpil, sa znova vrátil k chľastu.

(zdroj: Jeanette Wallsová, Sklený zámok, str. 117-122, upravené)